Európska únia, eurozóna, eurokríza, euroval a ECB.

Spoločná rybárska politika EÚ dotuje pytliakov a drancuje prírodné zdroje

Spoločná rybárska politika EÚ (CFP) je jedným z kľúčových programov Európskej únie. Je založená na dotáciách a centrálne plánovaných kvótach, podobne ako Spoločná poľnohospodárska politika (CAP).
Spoločná rybárska politika EÚ
V rámci komplikovaného a neprehľadného systému dotácií sa dostávajú peniaze európskych daňových poplatníkov aj ku tým, proti ktorým mala CFP bojovať – k pytliakom.

EÚ dotuje nelegálny rybolov

Nelegálny rybolov je veľmi vážnym problémom Spoločnej rybárskej politiky EÚ. Medzinárodná organizácia pre ochranu námorných vôd Oceana, vo svojej štúdii ukázala napríklad prípad poskytovania dotácií Antoniovi Suárezovi, ktorý je známy tým, že sa zapájal do nelegálneho rybolovu. Minimálne 9 lodí, ktoré Suárezova rodina vlastní, alebo s nimi je spojená, bola dokázateľne zapojená do nelegálneho rybolovu. Napriek tomu, cez Spoločnú rybársku politiku, dostal na dotáciách už viac ako 10 miliónov eur, pričom viac ako 4 milióny eur získal v nedávnej dobe na výstavbu novej továrne. Nelegálny rybolov tak v niektorých prípadoch nie je potláčaný, ale bohato dotovaný Spoločnou rybárskou politikou EÚ.

Podvody a plytvanie Spoločnej rybárskej politiky EÚ

Spoločná rybárska politika EÚ tiež vedie k podvodom a plytvaniu obrovských rozmerov – pri náhodnom odchytení rýb, prípadne pri odchytení rýb nad stanovenú kvótu, sa musia tieto (už mŕtve) ryby vyhodiť naspäť do mora. Každý rok sa takto zbytočne vyhodia milióny rýb. Stanovené kvóty navyše vedú k rozvoju organizovaného zločinu, ktorý hľadá spôsoby, ako tieto kvóty obchádzať. Z nedávnej doby je napríklad známy prípad, v ktorom jedna takáto skupina manipulovala s váhami v spracovateľských továrňach. Hodnota tohto podvodu bola odhadovaná až na 63 miliónov libier, pričom je pravdepodobné, že súčasťou tohto podvodu boli aj členovia európskych regulačných orgánov.

Spoločná rybárska politika EÚ je neefektívna

Neefektívnosť Spoločnej rybárskej politiky je zrejmá pri porovnaní s Islandom. Ten pri počte obyvateľov 300 000 uloví ročne 1,5 milióna ton rýb, pričom EÚ so svojimi 500 miliónmi obyvateľov uloví ročne len 4 milióny ton rýb – v prepočte na obyvateľa až 600 krát menej. Veľvyslanec Islandu Thorir Ibsen vysvetlil, vďaka čomu je Island taký úspešný:

„Máme udržateľné zásoby rýb, na ktorých sme roky pracovali. Ukázalo sa, že robiť rybolov ako podnikanie je ekonomicky efektívne. Musíte tak prežiť na trhu,“.

Európska únia sa však trhu bráni a jedným z jej hlavných argumentov proti trhu je udržateľnosť lovu rýb. Aj v tejto oblasti však Spoločná rybárska politika EÚ katastroficky zlyháva. Podľa spomínanej organizácie Oceana sa v rámci Spoločnej rybárskej politiky loví dvoj až trojnásobok udržateľného množstva rýb. K nadmernému lovu rýb navyše dochádza až pri troch štvrtinách druhov rýb. Spoločná rybárska politika EÚ tak napriek svojej neefektivite ohrozuje samotné zachovanie rýb.

Zlyhanie spoločnej rybárskej politiky

Podobne, ako Spoločná poľnohospodárska politika, aj Spoločná rybárska politika EÚ vedie k drancovaniu prírodných zdrojov, k vysokým požiadavkám na daňovníkov, k vyšším cenám pre zákazníkov a k ničeniu tradičných, malých pestovateľov a lovcov rýb. V týchto schémach tak profituje len jedna skupina, na úkor všetkých ostatných – vyvolení veľkí pestovatelia, resp. lovci rýb. A Spoločná rybárska politika EÚ je tak programom, cez ktorý Európska únia môže rozdeľovať stovky miliónov eur ročne, vďaka čomu má väčšiu moc a možnosť budovať štruktúru byrokratických aparátov.

Ak máte otázky na R. Sulíka, napíšte mu na mail richard@oldweb-sulik.sk.

Autor článku Richard Sulík

Poslanec Európskeho parlamentu, slovenský politik, zakladateľ a predseda pravicovo-liberálnej strany Sloboda a Solidarita. Spoluautor slovenskej daňovej reformy. Bývalý poradca ministrov financií a bývalý predseda NRSR.