Spoločná poľnohospodárska politika – zjednodušením k väčšiemu chaosu

Spoločná poľnohospodárska politika EÚ je svojou komplikovanosťou a nadmernou byrokraciou už legendárna. Európska komisia chce preto v rámci tzv. agendy Lepšej regulácie Spoločnú poľnohospodársku politiku zjednodušiť. No …

… ani zjednodušenie nemusí byť také jednoduché, ako by sa mohlo zdať a prináša so sebou množstvo nových problémov. O niektorých z nich písal vo svojom článku Angelo Caserta, regionálny riaditeľ organizácie Birdlife Europe.

Zmenená Spoločná poľnohospodárska politika

Zjednodušenie Spoločnej poľnohospodárskej politiky je podľa Casertu aktuálne veľkou témou a aj eurokomisár pre poľnohospodárstvo Phil Hogan v každom svojom prejave hovorí o tom, ako nové majú reformy zjednodušiť ľuďom životy.

No podľa Casertu chcú poľnohospodári v podstate len jedinú vec –

„vrátiť sa späť do čias dobrých peňazí,“ keď boli financie prideľované bez dodatočných podmienok, ktoré museli farmári spĺňať.

Caserta navyše poukazuje na jednu ďalšiu zaujímavú vec – prečo EÚ pri zjednodušovaní Spoločnej poľnohospodárskej politiky diskutuje len s prijímateľmi dotácií, a teda s tými, ktorých neprekvapivým cieľom je získať čo najľahšie čo najviac peňazí?

Neporaziteľná byrokracia

No akokoľvek chce Komisia bojovať za zjednodušovanie a väčšiu efektivitu v Spoločnej poľnohospodárskej politike, tieto ciele nie je možné splniť.

Menej prísne kritériá totiž, samozrejme, byrokraciu znížia, no zvýšia tiež riziko zneužitia peňazí.

Práve zneužívanie peňazí bolo koniec koncov dôvodom, prečo Spoločná poľnohospodárska politika prijala tieto dnešné prísne pravidlá.

Aký pomer medzi prísnosťou pravidiel a bojom proti zneužívaniu peňazí je správny?

To nevie nikto. Celú situáciu navyše komplikuje celá plejáda cieľov, ktoré má Spoločná poľnohospodárska politika plniť – od dosiahnutia potravinovej bezpečnosti, cez pomoc farmárom, ochranu životného prostredia a nízke ceny pre spotrebiteľov k div že nie aj dosiahnutiu svetového mieru (na tom však Európska únia pracuje v rámci svojich iných politík).

Tieto ciele sú však do väčšej či menšej miery konfliktné, a tak nečudo, že pri ich plnení Európska únia neustále zlyháva.

Od spotrebiteľov k utečencom

Popri tom všetkom však najviac trpia samotní spotrebitelia. Tí totiž nielen musia vo svojich daniach platiť obrovské dotácie pre poľnohospodárov, ale kupujú tiež drahšie potraviny, ako by inak museli.

V záujme ochrany poľnohospodárov sa tiež Európska únia chráni pred dovozom poľnohospodárskych produktov z tretích krajín, čo ceny potravín naďalej zvyšuje.

Zároveň to sťažuje možnosti ľudí chudobných krajín uživiť sa svojou vlastnou prácou, čo je tiež veľmi výrazným dôvodom toho, že mnohí z týchto ľudí sa snažia utiecť do Európskej únie.

Komu to vôbec pomáha?

A nakoniec, je pochybné, či tento celý byrokratický systém vôbec slúži samotným poľnohospodárom.

V šialenom byrokratickom systéme plnom kvót, nariadení a rôznych úrovní dotácií (napríklad slovenskí poľnohospodári majú nižšie dotácie ako poľnohospodári v zahraničí) sú totiž všetky prínosy sprevádzané veľkým množstvom nákladov.

Jediný, komu teda Spoločná poľnohospodárska politika spoľahlivo pomáha, sú preto byrokrati EÚ, ktorí majú zaručenú prácu a môžu si pripisovať zásluhy za nezmyselné prerozdeľovanie peňazí daňovníkov.

Vytlačiť článok