Bizarné projekty za eurofondy nie sú tým najväčším problémom

Eurofondy často slúžia na podporu vyslovene bizarných projektov. Či už ide o rozhľadňu v údolí, tunel na rovnej ceste, zjazdovku na ostrove bez kopcov a snehu, alebo prístrešok na bicykle za desiatky tisíc eur, ide o projekty, ktorých …

… nezmyselnosť vidí každý. Niekoľko ďalších ukážok katastrofálneho plytvania za eurofondy nedávno vo svojom článku „10 šialených námestí Slovenska z eurofondov“ ukázal aj Denník N. Žiaľ, tieto a ani iné podobne nezmyselné projekty nie sú pri eurofondoch tým najväčším problémom.

Námestia za eurofondy

V jednom z uvedených projektov bolo za eurofondy zrekonštruované námestie za 1,5 milióna eur. Nekonečné rady lavičiek sú však na priamom slnku, a tak v lete zostávajú nevyužité.

Pred rekonštrukciou boli pritom na námestí 40-ročné sakury, ktoré však museli uvoľniť cestu práve týmto lavičkám.

Ďalšou kuriozitou z eurofondov bola rekonštrukcia centrálnej časti obce Dojč. V rámci nej bolo v obci s 1200 obyvateľmi postavené luxusné WC až za 65-tisíc eur.

A to nie je všetko. WC za eurofondy je skryté na dvore obecného úradu a v minulosti ho dokonca v zime zamykali, keďže obec nemala peniaze na jeho vykurovanie. A načo teda vôbec bolo postavené?

Podmienkou uvoľnenia eurofondov bolo to, že Dojč musí buď upraviť vodný tok, postaviť novú autobusovú zastávku, alebo verejnú toaletu. No keďže žiadnu z týchto vecí obec nepotrebovala, eurofondy využila na výstavbu WC, keďže to „nepotrebovala najmenej.“

Medzi bizarnými projektmi za eurofondy bol napríklad aj chodník, ktorý nevedie nikam za 7 tisíc eur alebo kruhový objazd v obci s 50 obyvateľmi za 3,7 milióna eur.

Nemožnosť centrálneho plánovania

Spomínané a ani iné pochybné projekty za eurofondy však nie sú hlavným problémom, ale len jeho najviditeľnejšou časťou.

Projekty financované z eurofondov totiž nikdy nemôžu byť efektívne, keďže centrálni plánovači ich logicky nemôžu rozdeliť inak ako arbitrárne.

Keď sa byrokrat rozhoduje, na čo minie miliardu eur, stojí pred neriešiteľnou úlohou. Je dobré ju minúť na výstavbu diaľnic alebo na rozšírenie nemocnice? Nemali by sa z týchto peňazí postaviť radšej školy? A školy sú síce užitočné, ale pomôže jedna škola viac ako 100 zrekonštruovaných námestí?

Na žiadnu z týchto otázok neexistuje jednoznačná odpoveď. Nejde však o problém typu „nič nie je dokonalé.“ Ide o zásadný problém nemožnosti centrálneho plánovania.

V dôsledku tohto problému môžu byť cez eurofondy míňané miliardy za miliardami eur a byrokrati stále nebudú mať ako vedieť, či boli peniaze minuté správne.

Zisk a strata

Aj projekty, ktoré zvyčajne ľudia považujú za donebavolajúce hlúposti navyše často byrokrati s kamennou tvárou obhajujú. Arbitrárnosť pri rozhodovaní tak znamená, že o prínose sa rozhoduje na základe populizmu a demagógie.

Existuje však jeden spôsob, ako peniaze rozdeliť nearbitrárne – trhovo.

Na trhu totiž prostredníctvom mechanizmu zisku a straty firmy môžu zistiť, ktoré projekty prinášajú úžitok a ktoré nie. Ak by nejaká firma stavala desiatky chodníkov vedúcich nikam, asi by veľmi rýchlo skrachovala.

Ak však podobne plytvá Európska únia pri eurofondoch, nielenže v tom môže pokračovať, ale dokonca môže dostať ešte viac peňazí. Aj preto na eurofondy ide čoraz väčší objem zdrojov, napriek ich dlhoročnej kritike.

Škodlivé prerozdeľovanie

Nemožnosť centrálneho plánovania teda logicky vylučuje nearbitrárne vyhodnotenie projektov financovaných z eurofondov, respektíve prerozdeľovania peňazí daňovníkov vo všeobecnosti. No ani to nie je jediný problém.

Ďalším problémom je to, že pri projektoch z eurofondov sú centrálni plánovači nielen nutne slepí ohľadom výsledkov projektov, ale majú tiež tendenciu rozhodovať menej efektívne už pri prvotnom prerozdelení týchto peňazí.

Európska únia totiž nemá žiadne peniaze okrem tých, ktoré zoberie daňovníkom. Peniaze na eurofondy sa tak presúvajú od ľudí, ktorí si ich zarobili na trhu uspokojovaním potrieb zákazníkov, k ľuďom, ktorí potreby zákazníkov uspokojiť nedokážu.

Eurofondy tak v tomto prípade opäť systematicky vedú k menej efektívnemu využívaniu peňazí. Aj keby sa teda Európskej únii podarilo zabrániť projektom, aké spomínal Denník N, plytvanie by nezmizlo, len by bolo viac skryté.

Propagácia bizarných projektov

Napriek tomu však poukazovanie na podobné bizarnosti môže mať zmysel. Môže totiž otvoriť oči ľuďom, ktorí prostriedky Európskej únie vnímajú ako čistý prínos, výlučne na základe toho, že Slovensko z EÚ dostane viac ako do rozpočtu EÚ zaplatí.

Môžu si totiž uvedomiť, že 7000 eur na chodník nevedúci nikam za eurofondy nemusí byť rovnako prínosných ako napríklad 7000 eur na vytvorenie pracovných miest v súkromnom sektore.

Vytlačiť článok