Výroba cukru na Slovensku za posledné roky upadla, no dôvodom nie je zlé počasie alebo hospodárska kríza, ale kvóty cukru stanovené Európskou úniou. Kvóty cukru sú ústrednou postavou v jednom z paradoxov, ktoré …
… je možné vidieť v rámci centrálne plánovanej Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ (CAP). Vďaka štedrým dotáciám sa cukor pestuje aj v krajinách, kde na to nie sú vhodné podmienky a naopak v krajinách, ktoré na to podmienky majú, je výroba cukru likvidovaná. Slovensko v EÚ je jedným z tých prípadov. Kvóty cukru pre SR mali v minulosti výšku 215 tisíc ton ročne, pričom na Slovensku sa každý rok spotrebovalo len 150 tisíc ton cukru. Neskôr však boli Slovensku kvóty cukru znížené na 112 tisíc ton a jediným nariadením EÚ sa tak Slovensko dostalo z pozície čistého vývozcu cukru na pozíciu čistého dovozcu cukru.
Nedostatok cukru a zlyhanie centrálneho plánovania
Dočasný nedostatok cukru bol ďalšou tragédiou Spoločnej poľnohospodárskej politiky. Brusel výrobcov motivoval k ukončeniu výroby poskytovaním dotácií. Tieto dotácie samozrejme platil z daní produktívnych občanov EÚ. Systém Spoločnej poľnohospodárskej politiky tak v niektorých prípadoch doslova platí z peňazí niektorých ľudí, ktorí pracujú a tvoria hodnoty iným ľuďom, ak pracovať a tvoriť hodnoty prestanú. Súčasný systém však spôsobil aj problémy so samotnou dostupnosťou cukru. Keďže o množstve vyrobených surovín nerozhoduje trh, ale centrálny orgán, v takomto systéme zákonite musí dochádzať buď k nedostatkom, alebo k prebytkom.
Práve nedostatky cukru postihli EÚ v lete minulého roka. Akútne nedostatky cukru dokonca viedli až k tomu, že po hromadnom vykupovaní cukru Poliakmi v pohraničí Nemecka niektoré nemecké supermarkety predaj cukru obmedzili. Kvóty cukru tak vracajú späť praktiky, ktoré môžu pripomínať skôr iné politické zriadenie. Aj v tom boli nedostatky a rady v obchodoch dôsledkom kvót a centrálneho plánovania.
Kvóty cukru zabetónované bruselskými byrokratmi
Napriek zlyhaniu sa však v tom čase Európska komisia vyjadrila, že „absolútne nediskutuje“ ani o dočasnej zmene, a tak kvóty cukru zostali aj v čase núdze nezmenené. To by teda vyzeralo, aby bola výroba riadená podľa požiadaviek zákazníkov. Bruselskí byrokrati predsa musia vedieť lepšie, aké množstvo vyrobeného cukru je presne to správne.
Nie je teda prekvapujúce, že kvôli umelému nedostatku cukru sú jeho ceny vyššie. Oproti svetovým cenám sú však ceny cukru v EÚ až dvojnásobné. Na toto doplácajú aj potravinárske spoločnosti, ktoré následne kvôli vyšším nákladom nedokážu vo výrobe konkurovať lacnejším výrobkom z iných krajín. Nepomáha im ani to, že z prípadného zisku musia v daniach platiť spomínaným poľnohospodárom za to, že s výrobou cukru skončili. Ale možno budú mať šťastie a Brusel zaradí aj týchto výrobcov medzi ľudí, ktorí sú platení za to, že nepracujú. Kvóty cukru sú tak vítané u vyvolených pestovateľov, no nočnou morou u všetkých ostatných.
Vytlačiť článok
Autor článku 
