Kohézna politika – najväčšie „úspechy“ bývalej Európskej komisie

Kohézna politika Európskej únie je zameraná na zmenšovanie regionálnych rozdielov a je jednou z najväčších politík EÚ na prerozdeľovanie eurofondov. Táto politika je často oprávnene kritizovaná, keďže eurofondy bývajú využívané …

… na projekty pochybného významu. Eurokomisár pre regionálnu politiku Johannes Hahn preto prišiel so zoznamom 10 najväčších úspechov, ktoré kohézna politika počas jeho pôsobenia dosiahla. Zoznam žiaľ poukazuje skôr na to, že Európska únia chápe príčiny neefektivity kohéznej politiky absolútne nesprávne.

Kohézna politika lepšia ako nižšie dane

Jedným z najzaujímavejších „úspechov“, na ktorý je Európska únia hrdá je, že „rozpočet pre kohéznu politiku EÚ bol ubránený a udržaný“. Eurokomisár píše o tom, ako odolal „tvrdým rozpočtovým rokovaniam“ a podarilo sa mu vyhnúť sa žiadaným škrtom.

No to, čo je  úspechom pre eurokomisára, je pre daňovníkov urážkou. Eurokomisár tým akoby odkazoval:

„Boli tu snahy ušetriť vaše dane, no ja som im odolal a peniaze pre kohéznu politiku som zachoval.“

Väčšie míňanie prostriedkov daňovníkov teda rozhodne nemožno označiť za úspech.

Viac výsledkov a transparentnosti

Medzi ďalšími úspechmi má byť to, že sa vnímanie kohéznej politiky viac „sústreďuje na výsledky“ a jej používanie sa zmenilo „z dotácií na investície“. Kohézna politika má tiež po novom viac podporovať podniky a „reálnu“ ekonomiku.

Eurokomisár, samozrejme, nezabúda pripomenúť, že eurofondy z kohéznej politiky sú dnes využívané transparentnejšie a zodpovednejšie.

Tieto zmeny je možné len vítať. Hlavným problémom kohéznej politiky však nikdy nebola nedostatočná transparentnosť alebo nízky dôraz na výsledky.

Hlavným problémom je samotné centrálne plánovanie peňazí vybraných z daní.

O spôsobe použitia týchto prostriedkov totiž nerozhodujú samotní podnikatelia, ktorí ich zarobili, ale byrokrati arbitrárnym centrálnym plánovaním.

Sovietskemu zväzu chýbala kohézna politika

Sovietsky zväz neskrachoval, pretože používal peniaze netransparentne, alebo preto, lebo si tamojší centrálni plánovači nestanovili vhodnejšie ciele. Skrachoval, lebo centrálne plánovanie logicky je a vždy bude menej efektívne ako trh.

Nič na tom nemení ani fakt, že kohézna politika podporuje množstvom peňazí aj podnikateľov. O peniazoch pre podnikateľov totiž stále rozhodujú byrokrati a nie zákazníci svojimi vlastnými peniazmi.

Reálna ekonomika a dotácie

Obzvlášť absurdný je dôraz na investície do „reálnej“ ekonomiky. Európska únia investuje totiž práve do projektov, ktoré by sa na trhu samy neuživili. Dopyt po týchto projektoch je teda umelý a neudržateľný, a preto rozhodne nemožno hovoriť o „reálnej“ ekonomike.

Podobne z prerozdeľovaných peňazí sa nestanú investície len preto, lebo si to povedia byrokrati. Keďže ide o peniaze pre projekty, o ktoré neprejavujú záujem samotní zákazníci, ide naďalej len o dotácie.

Ako kohézna politika zachraňuje investície

Ďalším z absurdných pseudoúspechov kohéznej politiky má byť záchrana investícií v regiónoch. Eurokomisár ako dôvod uvádza rozpočtové škrty, kvôli ktorým investovanie upadá. Podľa neho

„bez kohéznej politiky by veľmi potrebné verejné investície v menej rozvinutých členských krajinách skolabovali“.

Peniaze pre kohéznu politiku však nespadli z neba. Každé jedno euro, ktoré má kohézna politika k dispozícií, pochádza priamo z rozpočtov členských krajín, resp. z vybraných daní. O čo viac „investícií“ kohézna politika teda financuje, o to menej peňazí zostáva jednotlivým vládam a podnikateľom.

Predstava, že kohézna politika zvýši množstvo investícií, je preto podobne absurdná, akoby si niekto myslel, že keď si peniaze preloží z jedného vrecka do druhého, bude bohatší.

Naivnosť centrálneho plánovania

Zatiaľ čo v tomto príklade by sa bohatstvo spomínaného človeka nezmenilo, v prípade EÚ to tak nefunguje. Čím viac sú totiž peniaze od konečných príjemcov vzdialené, tým väčšia je tendencia ich menej efektívneho využívania.

Ak má slovenská vláda rozhodnúť či podporí „investície“ v Bratislave, Prešove alebo Levoči, rozhodnutie zrejme nebude veľmi efektívne. No ak sa majú byrokrati v Bruseli rozhodovať či peniaze pošlú do Prešova, Turína alebo Rotterdamu, ich rozhodovanie bude oveľa náročnejšie.

Jediným skutočným spôsobom zefektívnenia reálne potrebných investícií je preto prostredníctvom zníženia daní prenechať možnosti o použití peňazí na najnižšej možnej úrovni, ideálne až na úrovni jednotlivých ľudí a podnikov.

Kým to Európska únia nepochopí, kohézna politika sa aj naďalej môže prezentovať úspechmi, no ľuďom bude viac škodiť ako pomáhať.

Vytlačiť článok