Veda a výskum za eurofondy

Veda a výskum za eurofondy je u politikov veľmi populárna téma. Bruselské dotácie vedy majú podporiť „vedomostnú“ ekonomiku, rast a rozvoj. Je však možné, že eurofondy použité na vedu a výskum môžu často priniesť …

… viac škody ako úžitku.

Centrálne plánovanie za eurofondy

Argumenty proti podporovaniu vedy a výskumu za eurofondy sú podobné argumentom za financovanie vedy štátom. Ide najmä o nedostatky súvisiace s centrálnym plánovaním. Centrálne plánovanie bolo problémom socializmu. Koľko dodatočných kusov hrncov na polievku je hoden jeden traktor? Pomôže ľuďom viac, keď sa vyrobí 10 ton toaletného papiera alebo 1 tona zošitov? Majú sa vyrobiť dva Trabanty, alebo jeden traktor aj s vlečkou?

Toto sú otázky, ktoré trh rieši automaticky – prostredníctvom cien. No keďže centrálnemu plánovaniu chýbajú cenové signály, centrálni plánovači tápu. S každou vyššou úrovňou centrálneho plánovania je plánovanie menej efektívne. Keď sa má ministerstvo v Bratislave rozhodnúť, či pošle peniaze do Košíc alebo do Nitry, takéto rozhodnutie zrejme nebude veľmi efektívne. No ak sa má centrálny plánovač v Bruseli rozhodnúť, či pošle eurofondy do Košíc, Marseille alebo do Bukurešti, neefektivita tohto rozhodnutia je na ďaleko vyššej úrovni.

Veda a výskum sa samozrejme líšia od výroby traktorov a toaletného papiera. No rozdiely existujú medzi produkovaním všetkých statkov – či už ide o vyrábanie kľučiek na dvere alebo nahrávanie hudobných albumov. Jedna vec však zostáva rovnaká – neefektívnosť centrálneho plánovania. Pre túto neefektivitu sme zhrození predstavou byrokratického plánovania výroby topánok, ale tešíme sa eurofondom z Bruselu na vedu a výskum. Ohľadom financovania vedy totižto existujú rôzne mýty.

Zisk a verejný záujem

Ak by vedu a výskum financoval len súkromný sektor, hľadel by iba na zisk. To je argument zástancov financovania vedy z eurofondov a z iných prostriedkov daňovníkov. Tu však ide o podobné nepochopenie fungovania trhu a zisku, ako tomu bolo za socializmu. Za socializmu boli ľudia strašení, že ak by obchody a výrobu prebrali súkromníci, mali by sme tu prázdne regály s potravinami a ľudia by chodili bosí. Aj tie najzákladnejšie veci ako topánky a potraviny, by si mohli dovoliť len bohatí. Dnes môžeme vidieť, že realita je presne opačná.

Je tomu tak, pretože aby podnikatelia dosiahli najvyšší možný zisk, uspokojujú najskôr tie najurgentnejšie potreby zákazníkov. Ak je v spoločnosti nedostatok jedla, podnikatelia nebudú v prvom rade pracovať na výrobe stojanov na kvety, ale na zabezpečení potravín. Podobne je to aj s financovaním vedy a výskumu. Keďže pri prerozdeľovaní eurofondov neexistujú cenové signály, peniaze nebudú smerovať na uspokojenie tých najurgentnejších potrieb. Ľudia môžu zúfalo túžiť po autách s lepšou spotrebou alebo notebookoch s dlhšou výdržou, byrokrat odklepne eurofondy pre prácu na sociologických štúdiách o rodovej rovnosti.

Veda a výskum – čo nie je vidieť

Európska únia sa ochotne chváli každým úspechom, ktorý pri financovaní vedy a výskumu zabezpečili eurofondy. Vyzdvihovať takéto úspechy je však podobné, ako pochvaľovať si, že štát „vytvoril“ pracovné miesta. Podobne, ako môže štát vytvoriť pracovné miesta len tak, že zoberie podnikateľom peniaze na vytvorenie iných pracovných miest, je to aj s vedou. Úspechy za eurofondy sú viditeľné ľahko. No čo by za tie peniaze vytvorili podnikatelia, keby ich mali možnosť použiť podľa vlastného uváženia, to už vidieť nie je.

Dôvodom je práve spomínané centrálne plánovanie a neprítomnosť motivácie zisku. Výsledky následne možno vidieť aj v porovnaní jednotlivých prístupov k skutočnosti. K podobnému výsledku dospela organizácia OECD, ktorá nie je práve známa tým, že by odmietala vládny prístup k riešeniu problémov. Podľa štúdie OECD existuje viditeľný pozitívny dopad medzi vedou a výskumom súkromného sektora a hospodárskym rastom. No medzi vládou podporovanou vedou a výskumom takéto spojenie viditeľné nie je.
Keď si tieto dve veci spojíme, dostaneme sa k prekvapivému zisteniu. Podpora vedy z daní, či už cez eurofondy, alebo cez iné prostriedky, môže mať na ekonomický rozvoj fakticky negatívny dopad. Ak by totiž tieto peniaze použil súkromný sektor, podporili by rast ekonomiky. Neefektívne vládne výdavky tak vytláčajú efektívnejšie súkromné výdavky. Nejde len o peniaze, ale napríklad aj o ľudí. Vedec pracujúci na nezmyselnej štúdii je teda vedec, ktorý chýba pri práci na zmysluplných veciach.

Damoklov meč byrokracie

Keďže centrálne plánovanie nepozná ceny, centrálni plánovači alebo tiež byrokrati, majú na výber dve zlé možnosti prerozdeľovania peňazí. Prvá je pomerne voľný prístup – múdri byrokrati rozhodnú, kto dostane eurofondy, a ten človek bude mať pri ich použití voľnú ruku. Takto však môžu byť spomínané eurofondy ľahko zneužité. Druhou možnosťou je tvrdá byrokracia – ktorou sa bude dokladovať všetko od nákupu počítačov, až po nákup pera na podpísanie zmluvy. Oba prístupy sú však arbitrárne a neefektívne.
Práve na bremeno byrokracie sa sťažuje Peter Celec, molekulárny biológ zaoberajúci sa vedou a výskumom. Celec hovorí o tom, že byrokratov ani tak nezaujíma reálny výsledok výskumu ako to, či sú dodržané všemožné absurdné normy. Spleť byrokracie navyše neúmerne predlžuje trvanie projektov. Kým vedec dostane peniaze na daný projekt, ten už môže byť zastaraný. Podľa Celeca nie vedecký výskum, ale práve byrokracia tvorí väčšinu jeho pracovného času.

Opatrne pri eurofondoch na vedu a výskum

Veda a výskum sú dôležitými prvkami rozvoja spoločnosti. Oproti mnohým iným oblastiam ekonomiky sú veľmi špecifické. To však automaticky neznamená, že sa tejto oblasti má štát a Európska únia čo najviac venovať. Existuje množstvo argumentov za to, aby sme boli pri posudzovaní užitočnosti eurofondov na podporu výskumu a vedy viac ako opatrní.

Vytlačiť článok