Eurofondy budú inovatívnosti nevyhnutne vždy len škodiť

Eurofondy sú vo všeobecnosti výrazne preceňované a mnohí od nich očakávajú nereálne veci. To je aj prípad nedávneho článku Výboru regiónov s názvom „Môže kohézna politika EÚ znížiť regionálne rozdiely pri posilnení inovácie?“ Hovorí sa, …

… že keď je v nadpise článku otázka, odpoveď na ňu je vždy „nie“. Odpoveď na túto konkrétnu otázku je však rovnaká bez ohľadu na to, čo sa v danom článku nachádza. Podpora inovatívnosti prostredníctvom eurofondov je totiž logicky nemožná.

Naivný idealizmus

Predseda Výboru regiónov Markku Markkula v článku uvádza:

„Zakaždým, keď je EÚ konfrontovaná s vážnymi výzvami – od ekonomickej krízy po bezprecedentný príliv utečencov videný v posledných mesiacoch – sú štrukturálne fondy vnímané ako kritický nástroj pri formovaní reakcie EÚ na zdieľané problémy.“

No to, že sa v krízach zvykne siahať po eurofondoch, neznamená, že je takáto reakcia správna. Koniec koncov, mnohé kmene tiež vnímali vyvolávanie dažďa ako kritický nástroj pri formovaní reakcie na obdobie sucha, čo ale neznamená, že to proti suchu skutočne pomohlo.

Nič na tom nemenilo ani to, že vyvolávanie dažďa bolo (rovnako eko eurofondy) „overené časom“.

Vyvolávanie dažďa

Eurofondy a vyvolávanie dažďa však majú ešte jednu spoločnú vec. Obe tieto aktivity totiž riešeniu problémov nielen nepomáhajú, ale skutočné riešenie oddiaľujú.

Mnohí totiž lipnú na neúčinných nástrojoch namiesto toho, aby hľadali riešenia, ktoré fungujú. Mnohí šikovní ľudia preto márnia čas zlepšením prerozdeľovania, prípadne samotnou snahou získať eurofondy, namiesto toho, aby hľadali riešenia, o ktoré je záujem aj bez dotácií daňovníkov.

Eurofondy ako slepé strieľanie na terč

Logická nemožnosť zvýšenia inovatívnosti prostredníctvom eurofondov však neznamená, že žiadny projekt financovaný z eurofondov nikdy nie je v ničom prínosný.

Množstvo projektov naozaj pomáha, no nesmieme zabudnúť na dve veci:

1. Lavička alebo rozhľadňa postavené za eurofondy skutočne môžu zlepšiť život niektorým ľuďom. To je to, čo vidieť je. To, čo vidieť nie je, sú však náklady obetovaných príležitostí. Inak povedané – nemohli peniaze vynaložené na tieto projekty dosiahnuť ešte väčší prínos, ak by o ich minutí mohli daňovníci rozhodnúť sami? Zrejme áno.
2. Eurofondy v niektorých prípadoch naozaj môžu stimulovať inovácie ešte viac, ako keby daňovníci mohli minúť peniaze podľa vlastného uváženia. To je však možné len vďaka šťastnej zhode náhod. Je to totiž podobné, ako keby niekomu zaviazali oči a postavili ho na strelnicu, pričom by mu ani nepovedali, do ktorej strany má strielať. Ak takýto človek vôbec trafí terč, len ťažko bude rovnako presný ako profesionálni strelci, ktorí navyše zaviazané oči nemajú. Samozrejme, v jednom z 1000 prípadov sa človeku so zaviazanými očami môže pošťastiť a môže byť presnejší ako ostatní. To však neznamená, že ak chce niekto presnejšie strielať, mal by si zaviazať oči.

Podobne aj pri eurofondoch majú úradníci fakticky zaviazané oči.

Na rozdiel od trhu im totiž chýba mechanizmus zisku a straty, a tak fakticky ani vďaka dlhoročným „skúsenostiam“ nemajú ako overiť, či peniaze daňovníkov využívajú užitočne, alebo ide len o obrovské plytvanie.

Opak inovatívnosti

A také niečo je na trhu nemožné. Ak by niekto dlhodobo plytval zdrojmi, jeho miesto by nahradil podnikateľ, ktorý dokáže uspokojovať potreby zákazníkov lepšie.

Preto koniec koncov trh prináša inovácie – keďže konkurencia vedie ku tlaku na čo najefektívnejšie uspokojovanie potrieb zákazníkov a hodnotné inovácie sú odmenené vysokým ziskom.

Čím viac peňazí daňovníkov však Európska únia míňa, tým menej peňazí zostáva súkromnému sektoru na vlastné aktivity.

Eurofondy tak potláčajú inovácie o to viac, v o čo väčšom objeme sa využívajú.

Vytlačiť článok