Spoločná poľnohospodárska politika – plánovanie EÚ zlyháva

Spoločná poľnohospodárska politika je výbornou ukážkou zlyhania centrálneho plánovania Európskej únie. Napriek tomu, že jej zásadné nedostatky sú známe prakticky už desaťročia, ťažkopádnosť rozhodovania Európskej …

… únie ju ešte stále drží pri živote. Dobrým príkladom toho, ako funguje nielen Spoločná poľnohospodárska politika, ale aj centrálne plánovanie EÚ vo všeobecnosti, je dotovanie biopalív. Práve o ňom vo svojom článku písal Pavel Strunz, člen Strany svobodných občanů.

Ťažkopádna Spoločná poľnohospodárska politika

V roku 2011 bola zverejnená správa, ktorá ukázala, že dotovanie biopalív životnému prostrediu nepomáha, ale škodí.

Je dobré pripomenúť, že túto správu nevydal žiaden odporca Spoločnej poľnohospodárskej politiky, ale samotná Európska komisia. Podľa oficiálnych vyjadrení eurokomisie sa dalo čakať, že dotovanie biopalív bude ukončené niekedy v rokoch 2014 – 2018.

No už o rok neskôr sa ukázalo, že Európska únia podporu biopalív nezruší skôr ako v roku 2020.

Nezničiteľné biopalivá

Minulý rok sa však Európska únia rozhodla, že v rámci Spoločnej poľnohospodárskej politiky biopalivá nebudú úplne zrušené ani po roku 2020. Namiesto toho sa bude táto politika len brzdiť a transformovať.

Európska únia tak bude podporovať zjavne nefungujúcu politiku aj 9 rokov po odhalení jej neúčinnosti.

Ako zlyháva centrálne plánovanie

Pavel Strunz píše o tom, prečo sú Spoločná poľnohospodárska politika a centrálne plánovanie na úrovni EÚ tak zúfalo neefektívne a škodlivé.

Keď totiž Európska únia vydá nejakú novú reguláciu, tak sa veľmi rýchlo rozšíri po celej Európe, no v prípade neúspechu už jej zrušenie vôbec nie je také jednoduché.

Absencia hraníc pri vydávaní regulácií tak zabraňuje kopírovaniu úspešných praktík a hlavne vyhýbaniu sa zlým postupom.

Nie sú hranice ako hranice

Rušenie hraníc totiž nie je vždy prospešné. Pokiaľ ide o slobodný pohyb osôb, tovarov, služieb a kapitálu, tak zrušené hranice nepochybne vedú k prosperite. Väčší trh totiž prináša väčšiu konkurenciu a spolu s tým aj lepšie hľadanie efektívnejšieho uspokojovania potrieb ľudí.

No pri centrálnom plánovaní naopak chýbajúce hranice konkurenciu obmedzujú.

Namiesto toho, aby 28 krajín hľadalo najvýhodnejšie postupy, je nariadený jeden “správny” postup z centra, bez umožňenia existencie alternatív.

A tak zatiaľ čo bez regulácií EÚ by náklady na biopalivá znášali len niektoré konkrétne krajiny, takto ich znáša celá Európa.

Biopalivá však zďaleka nie sú jediným podobným príkladom a žiaľ ani tým najhorším. Len samotná Spoločná poľnohospodárska politika EÚ je na podobné príklady nesmierne bohatá.

Vytlačiť článok